Zomrel výtvarník pedagóg a literát Rudolf Fila

subtitle: dennikn.sk

type of document: www
parent document: dennikn.sk
imprint date: 2015/02/12
language: slovenský

web: https://dennikn.sk/48216/zomrel-vytvarnik-pedagog-literat-rudolf-fila/?ref=hlv

notes:
-
Niekoľko generácií výtvarníkov „filovcov“, legendárne premaľby či neuveriteľná filozofická erudícia – to všetko sa spája s touto významnou osobnosťou slovenského umenia.
“Ja dobrovoľne len maľujem,a tak aj všetky moje texty vznikali len na výzvy, objednávky, prosby či žiadosti,” povedal Rudolf Fila v roku 2004 pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za knihu Cestou. Udelenie najprestížnejšieho literárneho ocenenia textom, ktoré teda vznikli “nedobrovoľne”, len potvrdilo známu skutočnosť, že Rudolf Fila, ktorý v stredu v noci zomrel vo veku nedožitých 83 rokov, bol nielen excelentným maliarom a legendárnym pedagógom, umelcom s obdivuhodnou filozofickou erudíciou, ale aj skvelým literátom.
Pochádzal z Moravy, kde sa narodil v Příbrame 19. júla 1932 a kde získal aj vzťah k výtvarnému umenie. Najskôr sledoval otcove amatérske maliarstvo, no podstatným človekom jeho umeleckého života bol Bohdan Lacina na strednej umeleckej škole v Brne. Odtiaľ viedla jeho cesta už do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, kde si našiel aj manželku, neskôr uznávanú reštaurátorku Dorotu, a čoskoro po absolvovaní, v roku 1960 nastúpil ako pedagóg Strednej umelecko-priemyselnej školy.
Generácie vďačných “filovcov”
K nej sa viaže jedna – pedagogická – línia Filovho umeleckého života. Vydržal na škole tridsať rokov a stal sa jej nezabudnuteľným symbolom i synonymom. Vychoval niekoľko generácií výtvarníkov a najmä počas dvoch normalizačných desaťročí bola populárna “šupka” do značnej miery aj jeho zásluhou malým zázrakom, oázou slobody.
“Bol to ostrov osvietenia najmä vďaka riaditeľovi Jozefovi Brimichovi,” vravieval s typickou skromnosťou. Slobodný duch školy zabezpečoval do istej miery aj “priemysel” v jej názve, no najmä pedagogická komunita. “Paradoxne stredná škola mala parametre priaznivejšie než vysoká, keďže na VŠVU sa dostali tí učitelia, ktorí slúžili režimu.”
Mnoho jeho študentov, dnes špičkových výtvarníkov, si vravia “filovci”. S hrdosťou, vďačnosťou a láskou. “Hovorí sa, že základnú životnú orientáciu dáva stredná škola, že najdôležitejšia je stredoškolská výchova, to ostatné, neskoršie je už len nadstavba, cizelovanie pôvodného rozhodnutia,” hovorí jeden z jeho bývalých študentov Milan Bočkay. “Ja a mnohí moji generační druhovia to môžu len potvrdiť. Veľmi rýchlo sme pochopili, že byť jeho žiakom patrí k výsadám, lebo Filov fenomén je veľmi vzácny. Veľkosť jeho umenia je totožná s veľkosťou pedagogickou.”
Na neoficiálnej scéne
Termín filovci ich pedagóg však videl trochu inak: “Neviem, či to je pre mňa pochvala alebo nadávka, navyše, nemyslím si, že by som každého nejako poznamenal. Neviedol som ich smerom k svojmu cieľu, len som sa im snažil rozprestrieť možnosti, kam môžu vykročiť.”
Paradoxne, práve mnohí z tých, takto poučených, celkom logicky nemohli vykročiť inam, ako na neoficiálnu výtvarnú. scénu. Fila na nej už bol. Od abstrakcie, ktorej sa venoval v 60. rokoch, prešiel k svojim povestným premaľbám. V nich sa inšpiroval konkrétnymi dielami iných autorov, ktoré dotváral novou maľbou, kontrapunktom.
A hoci nemohol byť vystavovaným autorom, o krivde nerád hovoril. “Nikdy som nechcel vystavovať za každú cenu. Umelec nepracuje pre pochvaly, ale pre uspokojenie svojich ambícií, a tie by nemal nikdy zradiť. Ani za peniaze, ani za tituly, ani za slávu.”
Po roku 1990 nastúpil ako pedagóg na VŠVU, no po dvoch rokoch zo školy odišiel. Rovno do dôchodku, mal šesťdesiatku, to však nebol hlavný dôvod. “Vykročenia do novších sfér bývajú málokedy vítané spoločnosťami, ktoré sa často uspokojujú s existujúcou úrovňou,” komentoval svoj odchod.
Celoživotná vernosť maľbe
Maľbe zostal verný celý život, neuznával rôzne reči o “konci maľby” a nástupe nových výrazových prostriedkov. “Nadradenie prostriedkov nad ciele je čosi klamné, čo umenie nepripúšťa, čo sa vždy vypomstí,” zdôrazňoval.
V súvislosti s vzťahom k maľbe ďalší z jeho žiakov Igor Minárik, ktorý so svojím učiteľom v posledných rokoch trávil veľa času na prechádzkach v prírode, spomína na ich nekonečné rozhovory v bratislavskom lesoparku: “Rudo sa rád vracal do svojich študentských čias. S obľubou pripomínal napríklad príhodu, keď trpezlivo maľoval v moravskej prírode a odrazu k nemu pristúpilo neznáme dievčatko a čarovnou hanáčtinou vyhŕklo: Jéj, takové velké, a ještě maluje.”
Svoju vďačnosť bývalému profesorovi a neskôr kamarátovi, ako aj úctu k jeho umeniu vyjadrili členovia Združenia A-R, grupujúceho sa z viacerých filovcov, aj udelením výročnej ceny Christmas.
Rudolf Fila si priateľstvo so svojimi bývalými žiakmi nesmierne vážil až do poslednej chvíle. Igor Minárik pripomína jednu zo svojich záverečných návštev v nemocnici: “Bol už ťažko chorý, sotva rozprával, no odrazu mi povedal: Ak budeš vedieť dátum a miesto, kedy sa všetci stretneme, daj mi vedieť.”

Zomrel výtvarník pedagóg a literát Rudolf Fila

person   born   note
Balogh Alexander   1946    

Zomrel výtvarník pedagóg a literát Rudolf Fila

person   born   note
Fila Rudolf   19. 7. 1932