Emoke Vargová: Autorský papier

type: autorská
place of exhibition: Galéria Linea
date of exhibition: 2011/06/06 - 2011/08/30

note:
-

Iba malé sivé parkety

O tvorbe Emöke Vargovej sa zvykne písať, že sa kontinuálne vyvíja v niekoľkých základných líniách, odvolávajúcich sa na pár východísk, ktoré si podvedome sformulovala ešte kdesi na začiatku svojej výtvarnej kariéry. Sú to najmä výpožičky z ponúk geometrických, konštruktívnych a informálnych jazykov abstrakcie a postupy, akými pretvára ten ktorý materiál na „svoj obraz“. A je jedno, či ide o objekt, šitý obraz, alebo inštaláciu, pretože aj tak „klamú telom“. Sú iba vizuálnou informáciou, ktorej obsah je vystavaný tak, aby sa vyhol vžitým predstavám. Dôkazom toho sú aj jej rané práce (teraz vystavené v Galérii Linea), zo začiatku deväťdesiatych rokov. I keď sú len predzvesťou budúcich programov, v niektorých viditeľných vrstvách predostierajú princípy, typické pre jej neskoršiu tvorbu.
Počas štúdia, v druhej polovici osemdesiatych rokov na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení určite nepatrila k sebavedomým študentom, ktorých umelecká kariéra už prekročením školskej brány úspešne napredovala. Dalo by sa povedať, že na škole sa „nenašla "a rezignovaný postoj si niesla takmer do konca vysokoškolského štúdia. Ponúka sa špekulatívna otázka, čo by bolo s E.V. keby rok 1989 prišiel trochu neskôr? Tak, či onak porevolučný koniec štúdia už strávila pod novým vedením Rudolfa Filu, ktorý ako skúsený pedagogický guru vedel ponúknuť aj iné, ako len akademicky mechanické nazeranie na svet.1 Samozrejme, jeho prístup nebol univerzálnou pomôckou, ale študentom presýteným remeselnou rutinou dal možnosť dozrieť v citlivejšom a k ich potrebám ústretovejšom priestore. Spomienka E.V. len dokresľuje vtedajšiu školskú atmosféru: „Nevedela som, čo mám maľovať, lebo tento problém sme neriešili ako výtvarný problém a vďaka omieľaniu aktov som znenávidela maľovanie. Po revolúcii prešiel Fila, ešte som pri ňom rok maľovala a potom som presedlala na iné materiály. A tak nejako ma začali baviť príbehy štruktúr“. 2 „Iné materiály“ predstavoval predovšetkým papier, ktorý nebol len plochou pre kresbu, ale použila ho ako tvárnu hmotu, ktorú odlievala, odtláčala, či modelovala overenými, ale aj vlastnými experimentálnymi cestami. Už vtedy, priťahovaná prácnou remeselnosťou volila komplikované postupy, ktoré sa nepodpisovali len pod technickú stavbu diel, ale neraz odhaľovali pointu toho ktorého diela. Napríklad: vyrobila rodinné herbáre, svojský typ archívu zbytočností z domácej pivnice. Predmety ale „nelisovala&qu ot; ale z každého vyhotovila priestorový papierový odliatok a zarovnala ho do dvojrozmernej plochy. 3D minulosť v 2D forme akoby existovala ďalej, len s priznanou zmenou priestorovej konštelácie.
Aj keď prvé teoretické interpretácie týchto raných prác zvýrazňovali väzby na estetiku informelu a štrukturálnej abstrakcie šesťdesiatych rokov, postupne upúšťali od tejto retro nálepky, v prospech citlivejšieho začlenenia do vtedajšieho umeleckého kontextu. Asi preto, že v jej „papieroch&quo t; sa nepopierala predmetnosť a neboli prejavom nekontrolovanej spontánnosti, typickými znakmi pre abstraktné umenie oných rokov. Boli skôr dokumentom, kde štrukturálny výraz odtlačkov a stôp bol vizuálnou oporou pre prenesenie autentického zážitku konkrétneho miesta. Ale možno išlo len o drobný významový odtieň, ktorým sa objasnil raison d´être tak pracného tvorivého postupu.
Väčšina vystavených prác patrí do „číčovskej série“ odtlačkov podláh miestneho kaštieľa. Možno vedome a možno nie, sa Emöke Vargovej podarilo neistú históriu chátrajúceho vidieckeho kaštieľa na juhu Slovenska preniesť do väčšiny papierových odtlačkov. „Bol to spustnutý kaštieľ, s chátrajúci nádhernými podlahami, ktoré snáď jediné odolávali vandalom a organizovanému ničeniu. Jedine miestny nadšenec Gejza Nagy sa snažil zabrániť postupnému zničeniu a z vlastných zdrojov časť budovy pomaly rekonštruoval a v lete organizoval výtvarne tábory. Bol tak trochu na smiech, aspoň pre tých, čo si radšej stavali baráčiky z nakradnutého. Ja som ho nevedela zaradiť, ale mala som ho veľmi rada. Po reštitúciách, ho staro- noví majitelia v kaštieli už nepotrebovali. Snáď sa mu aspoň trošilinku poďakovali...
Odtláčanie z predlohy rozličnými spôsobmi je zaiste rozšírenou a často využívanou výtvarnou technikou. V našom domácom kontexte sa predovšetkým spája s frotážami kanálových príklopov a dlažieb ulíc Štefana Schwartza (1927-1998) a komentujúcimi frotážami kuchynských vyšívaných obrazov Kláry Bočkayovej (1948). Odtlačky Emöke Vargovej nie sú ani tak dôsledným dokumentom ako je to u Štefana Schwartza ani komentárom s ironickým odstupom, tak typickým pre Kláru Bočkayovú. Jej odlišnosť je postavená skôr na priznanom „sústredení sa prácou“. Práca- tvorba ako meditácia, počas ktorej sa formuluje, či odtlačok bude len stopou, dokumentom, alebo konkrétnym archívom.
„Papierovú hmotu som počas troch mesiacov, každý víkend nosila v ruksaku vlakom z Dunajskej Stredy do Číčova. Tam som ju dva dni rozlievala po kaštieli a pripravovala k snímaniu. Cez týždeň ostávala schnúť na podlahe. Takže sem tam po nej postúpali miestni ľudia, ktorí si v ruine "niečo vybavovali". Kradnúť už nebolo čo, tak tam aspoň ničili... Tak to na tých papieroch aj miestami je. Bolo tam množstvo myší, takže skôr ako som večer zhasla, musela som zapchať diery, aby po mne neliezli a nachystať im žrádlo do vedľajšej izby. Ináč tam bolo nádherne.“ 4
A práve táto živá spomienka, neprezrádza len autorkin temperament, ale hovorí aj o tom, že umelecké dielo nemusí byť len zrkadlom ilúzie, subjektívnej citlivosti, alebo programovým prihlásením sa k aktuálnej tendencii. Môže byť aj odkazom, prostredníctvom ktorého intenzívne prehovára skutočnosť. I keď priznávam, bez citlivosti a vytvorenia ilúzie to asi nejde.

Poznámky:
1.Rudolf Fila (1932) od roku 1960 do roku 1990 učil na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave a v rokoch 1990-1992 viedol ateliér voľnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
2. Z mailovej korešpondencie medzi Emöke Vargovou a autorkou textu.
3. Ibidem.
4. Ibidem.

Beata Jablonská.

Emoke Vargová: Autorský papier

Emoke Vargová: Autorský papier