slovenské loutkářství

slovenské loutkářství

 V ľudovom prostredí pôsobili najmä kočovní bábkari. Boli to rody alebo skupiny bábkohercov, ktoré kočovali po európskych krajinách.

Prvé správy zo Slovenska sú o nemeckých a talianskych bábkaroch z prvej polovice 18. storočia. Od začiatku 19. storočia k nám prichádzali moravskí a českí bábkari: v rokoch 1830 – 1840 moravský bábkar V. Koutský, od roku 1848 český bábkar J. Dubský. Potomkovia rodu Dubských putovali po Slovensku ešte v polovici 20. storočia. V 50. a 60. rokoch 19. storočia. bol najvýraznejšou postavou český bábkar Homolka. Neskôr prichádzali na Slovensko ďalší: Vodál, Prášek, Nový, Kopecký, Flachs, Jung, Kočka.

Prvým slovenským bábkarom bol Ján Stražan, nazývaný aj Sťažan, Stažan, Strážan (1856 – 1939). Zaúčal sa u Homolku. Prvý raz vystúpil roku 1878 vo Vysokej nad Kysucou, potom hrával po celom Slovensku i na Morave. Stražanovo divadlo alebo Veľké Gašparkovo divadlo sa stalo známym a obľúbeným na celom Slovensku pre jeho ľudový a národný charakter. Jeho pokračovateľmi boli Stražanovci: Viliam (1882 – 1934), Ján (1888 – 1939), Anton (1900 – 1948), Jozef (1902 – 1959), ako aj Jozef Stražan ml. (herec) a Ladislav (1926; profesionálny bábkar).

Slovenskú bábkársku spoločnosť mal aj Pavol Nosálek (1885 – 1971), s ktorou hrával v rokoch 1909 – 1918. Pôsobili v nej , Pavlov brat A. Nosálek, K. Kunik a Š. Návrat.

V medzivojnovom období boli známi Anderlovci z Radvane. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (1880 – 1969), ktorá ako sirota začínala u Jána Stražana. S manželom Michalom Václavom Anderlem (1878 – 1935) hrali prvý raz roku 1919. Ich pokračovatelia synovia Bohuslav (1913 – 1956) a Jaroslav (1916 – 1982) boli populárni na strednom Slovensku. Bohuslavov syn Anton (nar. 1944)  je dnes jediným uchovávateľom hereckého štýlu ľudových bábok. Kočovné bábkoherectvo sa zachovalo do polovice 20. storočia.

Roku 1950 sa na kvalifikačných skúškach zúčastnilo 27 ľudových bábkarov, z nich dostali povolenie hrať: Jozef Stražan st. v Bratislavskom kraji, Tibor Sajka (nar. 1925) v Nitrianskom, Jozef Fábry (nar. 1911) v Žilinskom, Bohuslav Anderle v Banskobystrickom, Jozef Dubský (nar. 1929) v Prešovskom, Bohumil Nový (nar. 1905) v Košickom; na celom Slovenku Jozef Stražan ml. (nar. 1912), Otakar Dubský (nar. 1902), Ján Jaro (nar. 1880) a Ján Pelan-Gerlich (1911).

Činnosť ľudových bábkarov bola zakázaná 1955. Bábkari putovali v maringotkách z kraja do kraja na základe povolenia okresného úradu. O vystúpeniach v obci rozhodoval richtár. Stražanovci mali predstavenia vo veľkom stane, no väčšina bábkarov hrávala od jari do jesene pod holým nebom. O maringotku pripevnili javisko s dekoráciami, lavice na sedenie ohradili. Platilo sa za sedenie, vstupné okolostojacich bolo dobrovoľné. Bábkari sa na zimu usádzali v mestách a účinkovali aj v okolí po krčmách, sálach, školách. Pre školy sa hralo „za paušál“, ktorý obvykle uhradil učiteľ. Živili sa aj príležitostnými prácami. Rodiny bábkarov bývali medzi sebou pospájané príbuzenskými zväzkami, pretože ich potomkovia boli zvyknutí na kočovný spôsob života.

uluv.sk, 11.6.2017